3.

Bude to znieť kruto, ale čo už..
Chcem žiť určite niekde ďaleko odtiaľto. Chcem vypadnúť hneď, ako doštudujem (ak sa nedám aj na druhú školu, na ktorú by som sa dala rada). Odísť a neobzerať sa. Nie, až tak hnusne to spraviť nechcem, ale čo nám, mladým v tomto štáte ostáva? Povedzme si narovinu. Je to tu biedne. Nie som rasistka, ale.. No komu je lepšie, ako IM? Komu? Aha, áno.. pánovi premiérovi a vlastne všetkým politikom. Slovensko zapadne prachom. Ostať tu chcú len tí, ktorí nevidia, čo sa v tomto štáte deje. Alebo tí, ktorí sú naviazaní na domov. Nehovorím, že ja nie som. Neviem si predstaviť byť preč od rodiny, od známych a priateľov. A od Nej. Lebo ona tu ostať chce. Ona chce ostať v našom maličkom mestečku a žiť nudný život. Som asi dobrodružný typ človeka.
Nemám to tu rada. Nemám rada, že kultúrne pamiatky sa zanedbávajú, že študenti žijú v 30 ročných nezrekonštruovaných internátoch, že pracujúcich na dohodu chcú obmedzovať. Načo? Aby nerobili vôbec?
Chcela by som odísť do Londýna. Mesto mojich snov. Neviem, môže sa vám zdať veľké, ale ja som sa doňho zaľúbila za strašne krátku dobu. Alebo Praha. Áno, bratia Česi, Prahu vám neskutočne závidím.
Uvidíme, ako sa čo vyvinie. Možno skončím ako tí dvaja ľudia, ktorých som presne pred týždňom videla v električke. Opitá, bez peňazí, smradľavá a nechutná. No ja dúfam, fakt úprimne dúfam, že nie. :)